FreeCommander - správa súborov zadarmo

Vo svete súborových manažérov je už dosť dlhú dobu jasno. Jednoznačnú dominanciu stále viac potvrdzuje niekdajší Windows Commander, súčasníkom viac známy pod jeho aktuálnym menom - Total Commander. Tento nekorunovaný kráľ medzi súborovými manažérmi sa (vďakabohu) stáva neodmysliteľnou súčasťou mnohých osobných počítačov pre užívateľov rôzneho veku. Ako vravím, je to len a len dobre, že užívatelia sa snažia netrápiť samých seba Prieskumníkom vo Windows a preto hľadajú nástroje na pohodlnejšiu a efektívnejšiu prácu so súbormi. Vo väčšine prípadov siahnu po takmer monopolnom Total Commanderi. Čo je však chyba je to, že drvivá väčšina týchto užívateľov tak koná v domnení, že ide o freeware. A to je omyl.

MyPhoneExplorer

Kto by nepoznal Prieskumníka vo Windows. Aj keď existuje množstvo pohodlnejších alternatív pre prácu so súbormi, stále existuje množstvo ľudí, ktorí pracujú výlučne s Prieskumníkom. Čo však práca so súbormi v prostredí mobilného telefónu? Poviete si – zlatý Prieskumník. A prečo nie? A prečo nie dokonca ešte niečo pohodlnejšie. Pre majiteľov mobilných telefónov Sony Ericsson tu mám dobrú správu. Existuje výborný správca vašich mobilných telefónov v prostredí Windows – MyPhoneExplorer.

Pripojenie mobilného telefónu je možné buď prostredníctvom technológií Bluetooth, IrDA, či prípadne dátovým USB káblom.

Dave Gahan – Hourglass

Jedna z najväčších kapiel minulého storočia – Depeche Mode. Skupina osvedčená časom i súbojmi fanúšikov. Človek nemusí byť až taký starý, aby si pamätal kategorizáciu na „depešákov“ a „metalistov“. Dodnes mi tá čierna ostala. A dodnes DM pokladám za jeden nadčasový spolok hudobníkov, ktorých hudbu človek môže počúvať aj po desiatich rokoch a predsa mu znie súčasne. Typickí syntetizátormi. Záruka kvality. Ale …..... žiaľ existuje ale.

BMW M3 Challenge – pre večné deti

Týmto krátkym príspevkom asi dievčatá a ženy veľmi nepoteším. Teda nemožno to hodnotiť globálne, niektoré určite áno, ale väčšina prejde tento článok s nezáujmom, prípadne ho totálne odignoruje. To, o čom pojednáva tento článok je totiž typicky mužská zábava. X-krát som počul výrok, že muži sú večné deti. V podstate s tým výrazom súhlasím. Len netreba zabúdať na to, koľko pozitívnych vecí sa o deťoch tvrdí. :)

KMPlayer

Minulý týždeň som si pre vás pripravil nástroj na správu a organizovanie hudby v počítači. Súčasné počítače sa však často proklamujú ako multimediálne. Ja osobne nie som zástancom univerzálnych nástrojov, ktoré často kvôli svojmu širokému záberu poskytujú len základné funkcie pre prehrávanie, skúsenejším používateľom však nepostačujú. Dá sa povedať, že táto situácia je dosť podobná situácii v oblasti bezpečnostných programov, kde sú kompletné balíky síce podstatne ľahšie konfigurovateľné, avšak kvalitatívne a rozsahom funkcií sa nedokážu rovnať samostatným aplikáciam.

Preto pre tých, ktorým možnosti Windows media playera nepostačujú, tu mám dnes tip na kvalitný multimediálny, ale hlavne videoprehrávač – KMPlayer. Dosť dlho bol u mňa na prvom mieste v tejto oblasti BSPlayer. Nástupom Gom Playera som však presedlal a tiež som nejakú tú dobu strávil s týmto prehrávačom a bol som s ním nadmieru spokojný. Samozrejme, spomínané dva prehrávače môžem s kľudným svedomím odporúčať ešte aj dnes, ale najlepšou momentálnou voľbou je pre mňa kórejský KMPlayer. Nedajte sa zastrašiť pôvodom tohto prehrávača. Už si pomaly začínam zvykať na fakt, že čoraz viac kvalitného softwaru pochádza z exotickejších krajín ako tomu bolo v minulosti.

Šikovná MediaMonkey pre vašu zbierku hudby

Pri dnešných kapacitách pevných diskov sa nám stále viac otvára možnosť mať pohromade, bez potreby priestorovo náročného archivovania, množstvo hudobných súborov. To je, bezpochyby, veľká výhoda. Osobne mám rád možnosť väčšieho výberu, preto túto možnosť vítam. Pokiaľ však vaša zbierka hudby naberá na objeme a počet piesní rátate na tisíce, je orientovanie sa v zbierke, ako aj jej správa čoraz náročnejšia. Dnešné prehrávače sú už dosť sofistikované a ponúkajú množstvo funkcií ako sa o svoju hudbu starať. Ktorý je ale ten najlepší? Ktorý si z veľkého množstva dostupného softwaru vybrať?

Matchbox Twenty – Exile on Mainstream

Mnoho z vás určite pozná meno Rob Thomas. Chlapík, ktorý posledné roky dobýja vrcholy svetových aj našich domácich hitparád. Pre mnohe ženy idolom, nielen speváckym. Medzi mužmi možno nie až tak obľúbený, ale určite je tým lepším čo súčasná populárna hudba chŕli. Menej ľudí však pozná jeho materskú skupinu. A to je podľa mňa veľká škoda. Skupina, ktorá celosvetovo predala vyše 40 miliónov albumov si predsa zaslúži pozornosť.

Dolores O'Riordan – Are you listening?

Keď som v prípade Timbalanda uvádzal ako spôsob zoznámenia sa s albumom náhodu, v prípade Dolores to bol jednoznačne presný opak. Ako dlhoročný fanúšik tvorby skupiny Cranberries a hlasu speváčky a líderky Dolores O'Riordan, som tento album jednoducho nemohol obísť. A aj keď nepatrí k tomu najnovšiemu a má už nejakých tých pár mesiacov, určite by som si neodpustil ak by som vám ho trochu nepredstavil a neodporúčal vám ho.

Áno, hneď takto predčasne si ho dovolím odporučiť všetkým poslucháčom, ktorí mali pôžitok z hudby skupiny Cranberries. Dolores týmto albumom hoci ako samostatný interpret nevybočuje zo zabehnutých koľají a pokračuje v tradícii dobrej a kvalitnej hudby, ktorá k nám prichádza z ostrovov a dovolím si tvrdiť – neurazí vkus žiadneho poslucháča. Dolores proste vie ako so zlatom v jej hlase narábať a odmieta sa podriadiť komercii. Radšej si ide svojou dobre známou cestou a svojim hlasom určite opäť poteší nejedného poslucháča. Ako snáď na každom albume Cranberries, aj na tomto albume sú skladby, ktoré Dolores spieva tak precítene, že vám pri sústredenom počúvaní proste behajú zimomriavky po chrbáte. Takýto hlas sa jednoducho nerodí každý deň, slovné spojenie raz za pár rokov je prinajmenšom viac výstižnejšie. Len tak mimochodom, nezdá sa vám, že na Slovensku má Dolores svoju dvojníčku? Minimálne čo sa týka svojského a originálneho prejavu, jedinečného hlasu a tak trochu aj výzoru? Ak aj vy myslíte jednoznačne na Katku Knechtovú, tak na tejto mojej domnienke snáď niečo bude. :)

Mozilla na Slovensku

Firefox nedávno zaznamenal ďalší míľnik. Celosvetovo bolo ohlásených 400 miliónov stiahnutí tohto internetového prehľadávača. Dovolím si povedať – úctyhodné číslo. Tento článok však nebude zameraný na vyzdvihovanie jeho funkčnosti a bezpečnosti. To nechám na každého osobnom zvážení a posúdení. Každý má možnosť voľby čo je aj jedným z hlavných predsavzatí Mozilly ako takej. Dať ľuďom možnosť voľby, zachovať slobodu internetu a poskytovať alternatívy. A to sa jej zatiaľ darí. Nielen zásluhou kmeňových zamestnancov, ale významnú úlohu zohrávajú dobrovoľníci, ktorí k vývoju produktov pripievajú vo väčšej či menšej miere, každý vrámci svojich možností.

Reklama na internete

Je všade. Takmer neexistuje portál, ktorý by dlhodobo existoval bez reklamy. Je otravná, často krát metúca, nepravdivá, či len dokonale premyslená, rátajúca s ľudskými slabosťami. A v neposlednom rade – JE NEVYHNUTNÁ.

Áno, v dnešnej dobe je reklama nevyhnutná. Takmer žiadna spoločnosť zanedbávajúca reklamu nie je schopná obstáť na konkurenčnom trhu. To je fakt a musíme sa s ním zmieriť. Mnohí sme sa s ním už zmierili a každý sa s ním aj rozdielne vyrovnávame. Zmierili sme sa s reklamou v televízii, v niektorých prípadoch by nám aj chýbala. Prečo nám teda tak strašne vadí reklama na internete? Ak sa tejto otázke venujeme hlbšie, zistíme, že nám nevadí reklama ako taká. Znepokojuje nás skôr jej množstvo a jej čoraz viac otravné formy. Najmä na najnavštevovanejších portáloch nie je vzácnosťou výskyt flashovej reklamy, ktorá sa na vás vyrúti a zaberie vám takmer polovicu obrazovky. Navyše, ak sa chcete k hľadaným informáciám dostať, neraz ste nútení túto reklamu dodatočným úkonom zatvoriť. Toto už naozaj hraničí so slušnosťou. Rovnako je logické že prevádzkovatelia portálov, ktorí majú možnosť reklamou zarobiť tak aj urobia. Je však otázkou súdnosti, aby sa miera reklamy držala v akceptovateľnej miere. Ak je miera reklamy na konkrétnom webe vyššia ako miera dostupných informácií, je to z hľadiska prevádzkovateľa webu krátkozrakosť. Nikto nemá záujem o weby nabité reklamou s minimálnym množstvom informácií. Takéto weby neraz v krátkom čase pocítia odlev návštevníkov, čím predajná cena ich reklamných plôch adekvátne klesá.

Zopár slov o Snow Patrol

Existuje viac typov interpretov (nielen) populárnej hudby. Väčšinou sa na výslnie dostávajú tzv. prvoplánoví interpréti, ktorých tvorba sa snaží upútať poslucháčovu (často aj divákovu) pozornosť chytľavou, jednoduchou melódiou, či v horších prípadoch hlavne zapôsobiť vizuálne a osloviť tým diváka. Nemám nič proti jednoduchým a chytľavým melódiam. Pokiaľ je to inteligentne napísané a zložené do uceleného celku, môže to byť práve úspechom. Veď v jednoduchosti je krása. Skladby so síce chytľavým refrénom, no minimom textu a logiky však po zopár vypočutiach začnú liezť na nervy. Preto ja osobne preferujem hudbu, ktorá poslucháča možno neosloví hneď po prvom vypočutí. Minimálne ho však núti premýšľať nielen o texte, ale aj o sebe samom.

Ticho a prázdnota

K týmto riadkom ma inšpiroval článok, kde autorka popísala pokrok v živote autistického chalana. Už počas čítania článku ma prepadol pocit akejsi spolupatričnosti, aj keď so správaním autistických detí nemám absolútne žiadne skúsenosti. Môj jediný kontakt s takto postihnutým človekom bol pred pár rokmi, ešte počas štúdia na strednej škole. Presnejšie tri kontakty s ním. Spomínam si na prvý, ktorý ma zaskočil totálne nepripraveného. Nič nevediac a nechápajúc, stál som ako obarený, podvedome zrejme niečo tušiaci.

Knihy a internet

Pred pár dňami som na stránkach SME online čítal článok, v ktorom autor skúmal dopad rozširovania internetu na existenciu kníh v tlačenej forme. Zistenia prieskumov boli v mnohých prípadoch prekvapujúce a strach z útlmu sa zatiaľ nepotvrdil. A čo ja a vzťah k internetu a knihám?

Osobne som zástancom vzájomného dopĺňania sa týchto dvoch médií. Preto ma fakt, že sú podľa prieskumov vzájomne úzko prepojené skutočne teší. Nedokážem si predstaviť život v 21. storočí ani bez jedného z nich.

Známe porekadlo „Kto nie je na internete akoby neexistoval“ sa už dávno stáva „krutou“ realitou a prezentácia na internete sa stáva otázkou prežitia, minimálne v podnikateľskej sfére.

Freeware a Open Source vs. Shareware

Debát a diskusií na túto a podobné témy tu vždy bolo a vždy bude dosť. Obzvlášť internetové diskusie sú plné flame-ov v podobe sporov priaznivcov jedného či druhého (tretieho, štvrtého..) operačného systému, sporov o najlepší internetový prehliadač je tiež skutočne neúrekom a kategorizácia užívateľov je snáď nekonečná. S formou prejavu jednotlivých užívateľov zrejme nikto nikdy nič nespraví, ale chvalabohu, že táto kategorizácia existuje. Správne konkurenčné prostredie je základom rýchlejšieho vývoja a v konečnom dôsledku aj kvalitnejších (a častokrát aj lacnejších) produktov. Už menej priestoru dostávajú konštruktívne debaty na tému voľne dostupných alternatív ku komerčným programom.

Je vykanie prežitkom?

O niečom čo je pre mnohé národy len ťažko pochopiteľné a je rovnako nepochopiteľné pre mnohých „tunajších“.

O tom, že mnoho jazykov tento jav nepozná sa zmienim len okrajovo. Vykanie a tykanie v našich zemepisných šírkach však stále má svoje korene a podľa mňa aj opodstatnenie. To, čomu sa v tomto krátkom príspevku chcem viac venovať sú skôr dôvody pre vykanie a tykanie v dnešnej dobe. Podnetom pre toto zamyslenie sa mi stal fakt, že mi bola položená otázka: „Počuj, prečo mi Ty vlastne vykáš?“

Pravdupovediac, otázka ma zastihla mierne nepripraveného, nad niečím takýmto som zatiaľ nemal dôvod premýšľať. Keďže sa dôvod vyskytol, a to v krátkom čase opakovane, zamyslenie bolo namieste.

Necítim sa byť „starou školou“, niektoré zásady som však vďačne a celkom prirodzenou cestou prijal.

Smutné môže byť lepším

Ešte zo školských čias si pamätám slová jednej postaršej pani, ktorá sa nás na literatúre snažila presvedčiť o tom, že smutný a pochmúrny dej môže byť častokrát tým pravým orechovým.

Nikoho z nás asi predstava nepríjemností a ťažkostí v reálnom živote obzvlášť neláka. Samozrejme, existujú extrémne prípady, tie však dnes spomínať nebudem. No aj keď nás takéto predstavy zdanlivo nelákajú, stále majú v našich životoch svoje neochvejné miesto. Žiarivé príklady toho, že pochmúrnosť ľudí láka nachádzame na každom kroku. Od povrchných hororových snímok, ktorých umelecká hodnota často stojí za zváženie, tragické skutočné príbehy s mnohokrát rovnakými charakteristikami, televízne relácie snažiace sa cez tragické osudy iných ľudí osloviť divákov, cez pochmúrnosť v hudbe, ktorá dokáže často vyvolať zimomriavky, smutné prespievané osudy v citlivom podaní, až po pochmúrnosť a tragiku v literatúre a poézii.

Ste workoholikom?

Pondelok, 26. marec 2007, 23:00 - Krátke a snáď nie bezduché zamyslenie sa na tému workoholizmus.

Už sa Vám určite stalo, že Vás známy či priateľ pri prehnanej dávke sebarealizácie nazval workoholikom. Je to už zaužívaný spôsob „nadávania si“, či v niektorých prípadoch nepochopenia, ojedinele dokonca prejavom úcty.

Čo vlastne slovom workoholik chceme dotyčnej osobe naznačiť? Aký význam slovo workoholik v našich ústach má? Je možné jednoznačne stanoviť hranicu od – do?

Tajomstvá - áno alebo nie?

Kto by ich nemal? Menšie či väčšie. Závažné i smiešne. Vždy tu boli a stále budú. Nad tým či ich mať, či sa k ním priznať alebo nie, o ich zmysle v dnešnej dobe a o všeličom čo s nimi súvisí. V dnešnej dobe informačných technológií, v dobe, keď slovo súkromie už dávno neznamená to, čo kedysi, si každý z nás vo väčšej či menšej miere uchováva svoje tajomstvá.

Častokrát sa najmä v súvislosti s úprimnosťou vo vzťahoch spomína názor, že vo vzťahu neexistujú tajomstvá. Ako motto naozaj pekná veta. Je to ale skutočne tak? Ruku na srdce – kto z nás v takomto vzťahu naozaj je? Je to vôbec možné prezradiť partnerovi všetko? Jednoznačne nie! Prečo? Za prvé – nie je to možné fyzicky zvládnuť – oboznámiť partnera o všetkých skutkoch a myšlienkových pochodoch z minulosti či prítomnosti a za druhé – stále uznávam teóriu menšieho zla a „milosrdných lží“. Samozrejme, nesmie ísť o tajomstvá vo veciach zásadných. Drobnosti, ktoré však nemajú na vzťah žiadny zásadný vplyv môžu ostať nevypovedané, skryté, proste – iba naše. Každý rozumný partner akceptuje určitú mieru súkromia svojej druhej polovičky. Opakujem – nie vo veciach závažných.