Jedna z najväčších kapiel minulého storočia – Depeche Mode. Skupina osvedčená časom i súbojmi fanúšikov. Človek nemusí byť až taký starý, aby si pamätal kategorizáciu na „depešákov“ a „metalistov“. Dodnes mi tá čierna ostala. A dodnes DM pokladám za jeden nadčasový spolok hudobníkov, ktorých hudbu človek môže počúvať aj po desiatich rokoch a predsa mu znie súčasne. Typickí syntetizátormi. Záruka kvality. Ale …..... žiaľ existuje ale.
Keď sa mi do rúk dostal sólový album speváka Dave Gahana, plný očakávania som sa pustil do jeho vypočutia. Jedna skladba, druhá, tretia …... zatiaľ nuda.........deviata, desiata, bože, niekto ukradol jedenástku. Tak veru, desať skladieb – toť vše. Nevadí, na túto hudbu potrebuje človek trochu času. Počúvam druhý krát. Stále sa nudím. Tretí krát – časti niektorých piesní mi začínajú byť povedomé. Hudba sa hodí k počasiu za oknami, upršaný čas, mierne (občas aj viac) depresívny. Hm, čistý Gahan. Prižmúrim oko a niektoré skladby mi prídu vcelku počúvateľné. Skutočne, v depresii dokážu človeka uvoľniť, preniesť niekam inam....... ale ….... nuda. Aj po šiesty krát. Down, down in the ground, the snow is fallin'......... Žiaľ, dnes už namiesto včerajšieho snehu len nechcený dážď. A nuda.
Jednotlivé skladby rozoberať nebudem. Dosť sklamaný albumom Hourglass, predsa len ostávam verným fanúšikom DM a dodávam, že Dave je predsa len skutočne dobrým Gahanom len v rámci Depeche Mode. Sólovo ma nedokázal dostatočne osloviť. Ak by som časom na tento album predsa len zmenil názor a našiel jeho hlbší význam, veľmi rád sa ospravedlním za tieto riadky. Rád by som sa mýlil. Hudba v globále dobrá, ale čakal som viac.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára