Ticho a prázdnota

K týmto riadkom ma inšpiroval článok, kde autorka popísala pokrok v živote autistického chalana. Už počas čítania článku ma prepadol pocit akejsi spolupatričnosti, aj keď so správaním autistických detí nemám absolútne žiadne skúsenosti. Môj jediný kontakt s takto postihnutým človekom bol pred pár rokmi, ešte počas štúdia na strednej škole. Presnejšie tri kontakty s ním. Spomínam si na prvý, ktorý ma zaskočil totálne nepripraveného. Nič nevediac a nechápajúc, stál som ako obarený, podvedome zrejme niečo tušiaci.

Ťažko je opísať ten pocit. Bola to akási forma rešpektu, strachu a ľútosti zároveň. Určite mnohí z vás poznajú ten pocit, keď jednoducho neviete ako reagovať. Mlčky som teda stál, držiac ho za ruku. Bolo to pár sekúnd, čo som bol v jeho spoločnosti, kým si preň neprišla mama, pre mňa to však bola večnosť. Pamätám si pocit hanby, ktorý vo mne prepukol po tomto stretnutí. Uvedomil som si, že som ešte strašne nedospelý. Nedospelý kvôli neschopnosti adekvátne reagovať, no nedospelý aj kvôli pocitu, ktorý to stretnutie vo mne vyvolalo. Ten pocit bola ľútosť. Ľútosť, že tomu chalanovi nebolo dané to, čo je pre nás samozrejmosťou.

Dnes už viem, že títo ľudia nepotrebujú našu ľútosť. Potrebujú pochopenie, trpezlivosť a tým aj našu pomoc. Pomoc pri začlenení sa.

Smutné je aj to, že po pár rokoch si neviem spomenúť na krstné meno tohto mladého chalana. Chalana, ktorému nebolo dopriané popasovať sa s nástrahami života. Chalana, ktorý si šancu určite zaslúžil. Chalana, ktorý za nič nemohol.

Tí z vás, ktorí ste zo Spišskej Novej Vsi, určite si spomeniete na v médiach rozoberané okolnosti smrti tohto chalana. Chalana, ktorého o jeho šancu pripravil výstrel. Nechcem tu rozoberať okolnosti a možné teórie, na to nie som kompetentný. Tí z vás, ktorí v týchto riadkoch spoznali chalana zo Smižian, prosím vás, pomôžte mi s jeho krstným menom. Aspoň kvôli spomienke.