Čo vlastne slovom workoholik chceme dotyčnej osobe naznačiť? Aký význam slovo workoholik v našich ústach má? Je možné jednoznačne stanoviť hranicu od – do?

Na to, že som sľúbil krátke zamyslenie sa, tu začína byť veľa otázok. Aj keď viac slov nemusí automaticky znamenať porušenie podmienky krátkeho zamyslenia sa. Ľudský mozog je vraj zatiaľ stále najvýkonnejším procesorom a tak i krátke zamyslenie sa môže vyvolať potrebu použiť príval slov.

Pár ľudí ma už týmto „čestným“ titulom stihlo obdariť a niektorí z nich pôsobili dosť presvedčivo aj keď ťažko povedať, či to mysleli skutočne vážne. V mojom ponímaní označuje slovo workoholik človeka neschopného akéhokoľvek relaxu okrem nevyhnutnej prestávky v podobe 3-4 hodín spánku, ktorú si organizmus skôr či neskôr určite vyžiada. Je pre mňa tiež synonymom človeka, ktorý nedokáže samovoľne vypnúť a oddať sa „oslobodzujúcemu“ ničnerobeniu, určitej miere pôžitkárstva, pre ktorého je dovolenka trpeným, nutným zlom.

Priznávam, patrím k skupine, ktorá sa snaží stráviť v priemere 16 hodín denne činorodou prácou. Priznávam, boli obdobia keď sa tento priemer pohyboval aj vo vyšších hodnotách. To však už v dnešnej dobe nie je ničím výnimočným, vo svojom okolí poznám „x“ podobných prípadov. Je teda dnešná doba dobou workoholizmu? Alebo je to len nutná zmena súvisiaca s prerodom spoločnosti smerom k fungujúcemu kapitalizmu?

Ako som už uznal, moje správanie možno nesie znaky tejto novodobej choroby ľudstva. Na svoju obranu však uvádzam aj to, že stále som schopný dobrovoľne a nezávisle od vôle iných vypnúť, oddať sa chvíľam s rodinou, priateľkou, priateľmi. Dokážem si užívať víkendy plnými dúškami a čo je zrejme hlavným znakom toho, že som zatiaľ v poriadku je to, že na rozdiel od skutočných workoholikov, ja počas tohto ničnerobenia či užívania si blízkych nepociťujem výčitky. Tento fakt by som teda ja stanovil za rozlišovacie znamenie a hranicu medzi skutočnou a zdanlivou civilizačnou chorobou 21. storočia.

Tí z Vás, ktorí po prečítaní týchto riadkov dostanú rovnakú potrebu zamyslieť sa nad sebou a štádiom vývinu tejto choroby v ich prípade, skúste to menšou spoveďou samých seba. Ak výčitky pri ničnerobení skutočne prichádzajú, je čas ubrať, spomaliť, v extrémnych prípadoch vyhľadať pomoc. Všetko závisí od sily vôle, schopnosti priznať si fakty a tiež od vplyvu okolia.
Aj naďalej Vám však prajem dostatok zanietenia pre dobrú vec.