Ešte zo školských čias si pamätám slová jednej postaršej pani, ktorá sa nás na literatúre snažila presvedčiť o tom, že smutný a pochmúrny dej môže byť častokrát tým pravým orechovým.
Nikoho z nás asi predstava nepríjemností a ťažkostí v reálnom živote obzvlášť neláka. Samozrejme, existujú extrémne prípady, tie však dnes spomínať nebudem. No aj keď nás takéto predstavy zdanlivo nelákajú, stále majú v našich životoch svoje neochvejné miesto. Žiarivé príklady toho, že pochmúrnosť ľudí láka nachádzame na každom kroku. Od povrchných hororových snímok, ktorých umelecká hodnota často stojí za zváženie, tragické skutočné príbehy s mnohokrát rovnakými charakteristikami, televízne relácie snažiace sa cez tragické osudy iných ľudí osloviť divákov, cez pochmúrnosť v hudbe, ktorá dokáže často vyvolať zimomriavky, smutné prespievané osudy v citlivom podaní, až po pochmúrnosť a tragiku v literatúre a poézii.
Čím nás to nešťastie tak láka? Tí z Vás, ktorí už skúsili svoje myšlienky preniesť formou veršov na papier, mi zrejme dajú za pravdu, že akosi podvedome a automaticky prechádzame k minimálne serióznej nálade, mnohokrát ešte ďalej. Skutočne, drvivá väčšina uznávaných diamantov poézie je pochmúrnych, smutných, tragických. Skúste si spomenúť na Vašu obľúbenú báseň. Je veselá? Už vyššie spomínaná učiteľka zo strednej školy nám vtĺkala do hlavy tento fakt a fakt že napísať veselú báseň je podstatné menej efektívne vo vzťahu k čitateľovi, ako aj podstatne náročnejšie je niečo také napísať tak, aby to nevyznelo fádne, trápne a zbytočne. Najväčšie poklady ktoré boli v poézii objavené pochádzajú z pier autorov sklamaných láskou, nešťastne zaľúbených, či autorov, ktorí o svoju lásku tragicky prišli. Len málokto si spomenie na ódy.
Možno to súvisí s faktom, ktorý potvrdzuje množstvo psychológov, že človek, ktorý si občas dokáže poplakať, je v konečnom dôsledku šťastnejší ako človek, ktorý síce neplače, ale všetky ťarchy drží v sebe. O pocite úľavy hoc i po niekoľkých slzách tu snáď nemusím veľa písať. Tiež ho všetci dôverne poznáme. Je to teda možno len prostriedkom, ktorým sa náš organizmus snaží zbaviť psychickej záťaže. Brániť sa tomu teda znamená aj vystavovať sa riziku zdravotných problémov.
Posledných pár desaťročí sa vraj stalo desaťročiami depresií. Pocity úzkosti prichádzajú aj bezdôvodne. Bez varovania a bez logických vysvetlení. Šťastný človek prepadne vo večerných chvíľach osamote depresii. Čo je ale ešte viac zvláštne, z týchto depresií sa dostáva často za pomoci hudby, tiež nie práve optimisticky ladenej. Pochmúrna hudba sa stáva akýmsi katalyzátorom urýchľujúcim proces očisty organizmu. Príroda sa s nástrahami posledných desaťročí rozhodla bojovať nielen svojimi zbraňami a berie si za svoje aj moderné vynálezy ľudstva. Nemá zmysel jej v tom odporovať, na to človek ešte nedorástol. Oveľa efektívnejšie je sa prírode poddať a využiť jej skúsenosti.
Ja osobne takéto večerné chvíle zbožňujem a hoc aj pri hudbe Placeba zbieram toľko zimomraviek, koľko uzná môj organizmus za vhodné, aby sa ráno mohol prebudiť, vynechať raňajky a s odhodlaním nepoddať sa, začať nový deň.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára