29. augusta 2008, presne v deň výročia SNP som sa vďaka nemenovanej poisťovni mohol zúčastniť prvého verejného premietania nového česko-slovenského koprodukčného filmu. V krátkom čase som tak navštívil kino už druhýkrát s cieľom zhliadnuť nový plod česko-slovenskej kinematografie. Pred pár týždňami to bol film Báthory režiséra Juraja Jakubiska. Našťastie, dráma Tobruk režiséra Václava Marhoula je skutočne niekde inde.
Česť byť dejiskom premiéry spomínaného vojnového filmu dostalo mesto Košice. Po krátkej promo akcii na Hlavnej ulici s pre druhú svetovú vojnu aktuálnou dobovou hudbou a kulisami zapožičanými aj slovenskou armádou sa nedočkaví budúci diváci presunuli na sídlisko Terasa, presnejšie do miestneho kina Družba. Tu nastalo mierne sklamanie, nakoľko kino bolo päť minút po plánovanom začiatku premietania poloprázdne. Skupinka cca sto ľudí sa v ňom trochu strácala. V tom čase sa divákom prihovoril samotný režisér, film vkusne, krátko uviedol a vyzval prípadných záujemcov po zhliadnutí filmu na diskusiu. Priznám sa, pred pár dňami som ani netušil, o aký film vlastne pôjde. O Tobruku som až do augusta 2008 nepočul, neskôr prišli prvé pútače v obchodných domoch oznamujúce dátum slovenskej premiéry – 4. september 2008. Potom som sa kde-tu ešte niečo o obsahu filmu dozvedel, takže v čase, keď zhasli svetlá a začal film, bolo mi jasné, že film je zasadený do obdobia 2. svetovej vojny a popisuje život a vzťahy našich vojakov počas ich bojov v Severnej Afrike – presnejšie pri pevnosti Tobruk v Líbyi. Toto samotné zdôraznil sám režisér a scenárista – je to príbeh o ich živote a vzťahoch. Nie je to príbeh o vojne. Ide o výpoveď rúcajúcu idealistické obrazy servírované nám tou či inou zúčastnenou stranou doteraz. Neexistuje tu čiernobiele členenie postáv na kladné a záporné, obrazy vojny sú prudko a občas aj kruto realistické, žiadna z postáv nie je bezhlavo glorifikovaná či stavaná do póz. Je to proste výsek zo života niekoľkých mužov zúčastnených bojov. V neposlednom rade - „chýba“ tu happyend.
Dej filmu vám prezrádzať nebudem. Tí z vás, ktorí o takýto žáner majú záujem, určite ochotne zájdu do kina a film si zhliadnu. Tých „našich“ filmov zas až tak veľa nie je, preto sa patrí tie, ktoré aj v dnešných podmienkach dokážu do kín dôjsť aspoň zhliadnuť. Pre mňa to bol nečakaný zážitok, občas by som niečo možno vytkol, v globále ale film hodnotím vysoko pozitívne. Moje úvodné pochybnosti sa v kine rýchlo rozplynuli a ostal len hodnotný zážitok. Nenapíšem tu, že som sa bavil, pri takomto filme sa baviť nielenže nepatrí, ale uvedomený človek to ani nedokáže.
Po filme, na moje prekvapenie, kino ostalo skoro v pôvodnom zložení a začala sa debata a filme, ktorá po úvodných ostýchavých otázkach prerástla do celkom plodnej a nie nehodnotnej debaty, ktorá musela byť po cca 1 hodine ukončená vzhľadom na vyhradený čas. Verím, že mnohí zo zúčastnených by jej pokračovanie určite neodmietli.
A tak v deň pripomenutia si SNP asi najviac zapôsobil (okrem samotného filmu) režisérov citát: „ Spoločnosť, ktorá zabúda na svoju históriu, musí si ju prežiť ešte raz.“
V závere si režisér posťažoval na ozvučenie kina (jednoduché stereo), ktoré si so šesťkanálovým zvukom niekedy skutočne nedokázalo poradiť. Popri deji si však tento nedostatok možno niektorí diváci ani nevšimli. Mne práve mierna schátralosť košického kina navodila atmosféru starých kín, čo filmu určite neuškodilo.
Film jednoznačne odporúčam.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára